Mišo Buza je aj srdcom Spišiak. Študoval na výške v Bratislave, ale ja som vedel, že on tu neostane. Musel sa vrátiť do svojej milovanej Spišskej Novej Vsi. Chýbal mu každodenný pohľad na panorámu Tatier i rodná reč.

„Ľúbim ce“ znie predsa len oveľa sladšie sko také „ajlavju“ či „ichlibedich“. Vysoké Tatry sú najkrajšie práve od Spišskej. Hoci aj od Kežmarku im nič nechýba. Ja viem čo hovorím, vyrastal som tam. Mišo bol odjakživa bohém, zálesák, neriadená strela. V Spišskej hral divadlo i na gitare, skladal pesničky, keď bolo treba, robil osvetára, ale keď bolo treba narúbať dreva a spraviť oheň pod kotlom, aj to urobil. V tom kotli urobil - čo to táram „urobil“, on „vytvoril“!! - taký osvietený guľáš, na ktorý sa nezabúda.

Od ohňa bol už len krôčik k tomu, aby Mišo Buza v záplave iných činností nezačal spisovať v rodnej reči tie spišské svetové receptúry a dávať ich výsledky nielen na tanier, ale aj na papier. Až vznikla z toho fajnová knižka ešte fajnovejších receptov, ktorú práve držíte v rukách. Sú to famózne recepty z vlastnej hlavy, recepty našich starých materí oskúšané časom, ale aj recepty mladých fanyniek kulinárskeho umenia.

Spolu s klasikom poviem, že keby nebolo Miša Buzu, museli by sme si ho vymyslieť. Potvrdí vám to každý, čo sa s ním stretol hoci len jeden raz. Každý z jeho kamarátov. Ba ešte aj tie fanynky kulinárskeho umenia.